petr70

Je štvrtok 18.12. doobeda. Skôr ako odídem na nákupy zavolám Pavlovi. Dávno sme sa jeden druhému neozvali a sme posledný najbližší príbuzní. Zvoním, ozýva sa: Pavel, ahoj, zrovna řídim. Pýtam sa: preboha čo? snáď nie auto? Veď vieš , že telefonovať za volantom sa nesmie. Chytro zlož, zavolám Ti poobede.

Odchádzam na ten nákup, veľa času nemám. Mám založené cesta na 2 vianočky, chcem dnes upiecť 4, a je tu ešte ten nedokončený aspik trochu viac ako 3 litre. S tým sa tiež musí niečo urobiť.

Odchádzam z domu po 10:00 na zvyčajné nákupné koliesko. Tesco, pekáreň, Lidl, Billa. Všetko ide ako po masle. Tesne pred obedom som doma. Všetko pokúpené, s ďalším nákupom sa ráta až po Vianociach. Zrážam nakysnuté cesto, musí sa ešte dvakrát, meliem hovädzie mäso na čírenie aspiku, manželka medzi tým pripravuje polievku. Občas si v kuchyni prekážame, ale všetko bez konfliktov.

Čírenie aspiku je skvelá robota. Do rozpustenej kalnej hmoty rozmiešate rozomleté hovädzie rozmiešané s bielkami z aspoň 3 vajec a všetko zavaríte. Po krátkom varu aspik precedíš cez utierku do čistej rajnice. Je hotovo, krásna číra nažltla hmota zrosolovatie a dá sa použiť na zalievanie čohokoľvek dobrého. Osladená i na cukrárske pečivo. K hovädziemu s bielkami pridáš mleté bravčové, cesnak, strúhanku, soľ a trochu mlieka , zamiešaš a máš fašírku. Po dve sme zjedli k obedu, z ostatného sa urobí šiška a dá sa upiecť.

Jedno cesto už je potretí krát nakysnuté, idem ho deliť na 9 rovnakých dielov. Dokončil som delenie a udrel Covid. Útok začal pocitom chladu, ktorý sa stupňoval. Meriam si tlak čisla sú zaujímavé 74 na 43, mocem sa pocit chladu prechádza v šialenú triašku. Napiť sa z šálky horúceho čaju je nepredstaviteľne ťažká, neriešiteľná vec, ktorú vzdávam, lebo čaj sa vylieva už keď nesiem šálku k ústam. Spásna myšlienka, horúca vaňa.

Trvá to celú večnosť než sa napustí ale konečne ku mne preniká teplo, rozmŕzam najmenej ½ hodiny. Potom už cítim len príjemné teplo a únavu. Teplota 39° polospánok, polobdenie. Vedomie, či je ráno alebo večer sa niekam stratilo. Teplota neustupuje, i keď aplikujem Teraflu.

Problém nastáva nenápadne hneď ráno. Neodkladné nutkanie na stolicu. Vyrážam z postele, ale zisťujem, že to nepôjde tým tempom, ako som si predstavoval. Chýba rovnováhá, mocem sa, zachytávam sa nábytku a tak je postup pomalý. Konečne som v žiadanej miestnosti a k tej myse len 4 kroky, keď sa pridáva neodkladné nutkanie na močenie. Dve brány von z organizmu naraz neustrážiš. Keď som zadržal moč, došlo k úniku vzadu. Sťahujem zverač a úniku vpredu sa už zabrániť nedá. Pomočený a posratý dosedám na mysu a nechávam veciam voľný priebeh. Aj tak som prehral na oboch frontoch a to som ešte netušil, že psychickým ranám nie je koniec.

Opatrne sťahujem špinavé gate, aby som z nich vo vani spláchol hanbu porážky. Dvíham sa z mysy pružným zhupnutím, a to bola hrubá chyba. V okamžiku keď silou zaberám a dvíham sa priam vystrelil ostatok obsahu čriev von a zasiahol ako stred terča záchodový dekel. Dobre že má vysoký rantel, lebo by to odniesli i múry. Je to malér lebo si uvedomujem, že v stave, v akom sa nachádzam nie som schopný tu spúšť vyčistiť, že to za mňa bude musieť urobiť manželka a to som si nikdy, ani v najhorších predstavách nepripúšťal, že by k niečomu podobnému mohlo prísť. Prišlo, a nie je koniec. Močím do rajničky v ktorej v lepších časoch pripravujem cesto na palacinky alebo lievance. Napriek tomuto opatrení sa ešte do večera musí vymeniť plachta, lebo prd nebol prd. Čas ubieha v akomsi unavenom raušu. Občas sa pristihnem, že rozmýšľam nad materiálom, k radónovému programu, dobré nápady len, rýchlo miznú a kto vie. či sa niekedy vrátia. Väčšinou len vnímam únavu a svalovú bolesť vo svaloch , ktoré už snáď ani nemám.

Moja noc prebehla viacmenej pokojne, len žena s každým uciknutím do rajničky behala do záchodu. Asi sa moc nevyspala. Ráno mi teplota spadla do oblasti 37°-38°, bližšie k 37. Je mi zima, som unavený, bolia ma svaly, slabšie sa mi dýcha. O niektorých veciach nemám jasno, príkladne či som si vzal lieky na srdce. Začína ma páliť na za sternom. Beriem dávku Izoketu, pálenie neustupuje a už je neskoršie poobedie a ani dve dávky nezaberajú. Kráti sa mi dych. Ani teraz Izoket nezaberá, asi to nie je srdce, čo ma trápi. Už dychčím ako pes v horúčave a konečne si uvedomujem, že to je priedušnica čo ma tak strašne páli za sternom. Po operácii srdca nám na intenzívke dávali dýchať horúcu páru. Kážem si pripraviť rajnicu so slanou vodou a zopár lístkami lipového kvetu.

Priam zázrak. S každým nádychom voňavej páry, uvedomujem si že to je hmla, nie pára, sa mi uľavuje. Visiac na kuchynskom digestoru inhalujem ešte asi 20 minút. Pálenie zmizlo, po chvíli vykašlávam čiernu krvavú briketu. Usínam.

Prebehla najpokojnejšia noc za ostatné tri dni. Len ta únava keby zmizla. Ešte sem, tam, vychrchlem nejakú tu briketku a nebyť krátkeho dychu, cítil by som sa dobre. To len do tej doby než začnem čosi robiť. Veď je treba pripravovať Vianoce. Dych je krátky, ozývajú sa svaly pri každom pohybe a únava.

Volám doktora, pred 3 dňami som mu sľúbil, že zavolám poobede. Namiesto zvyčajného Nazdar strejdo, počujem: Prosim Tě jak to dejcháš? Normálne, odpovídám. No todle neni normálně, normálně si dýchal minule. No prima, Ty máš kovida, tkhle dejchaj všichni moji kolegové, co sou doma a maj kovida. Hovorím mu o všetkých preipétiách, čo som prežil. Odozva: jasnej kovid. No dobrá, ordinuje se na to, a vymenováva asi 10 preparátov a pokračuje, ale to všecko je jako placebo, věř a víra Tvá Tě uzdraví. No dobře, kdyš to přežiješ, bude to dobrý. Kup si oximetr a dyby se Ti přitížilo, volej ambulac. Kdyby oximetr ukazoval pod 90, volej ambulac, víc se nedá. Ahoj. Ahoj. A bylo po rodinném pokecu.

Idem sa pozrieť ako to vyzerá s tým cestom vo verande. Nevyzerá najhoršie, keď sa zvedne, aspoň 2 vianočky budú. Dvíhlo sa, uplietol som vianočku a šup do rúry. Uťahaný som, ako by som hádzal piesok lopatou. Uvedomujem si, že by som asi mal mať rúško na tvári, veď by som mohol ženu nakaziť, keď to so mnou všetko doteraz prežívala. Skúšam to nové, čo vraj nekladie takmer žiadny odpor. Kladie taký, že to neudýcham. Nedá sa nič robiť, ostávam bez.

Škatuličku Oximetr, objednaný v nedeľu priviezli už v pondelok doobeda. Farebná hudba na prste a nakoniec ukáže 93, alebo 94 a ako povedal doktor, je to dobrý. Zotavujem sa. Pomaličky ale každé zlepšenie je dobré. Teplota sa stabilizovala okolo 37°C. Chystám zeleninu na šalát, žena šúpe a krája krumplíke. Vyrábam pravú majonézu. Začínam ručne a neskôr to prenechávam na dokončenie robotovi. Stále ťaškosti s dychom a únava.

Napadá ma, že by som potreboval nafukovať plážový balón. Ten, čo som mal na kardiochirurgii sa rozpadol a nový vďaka opatreniam nekúpiš. Aj tak nemá kto isť na nákup. Vonku ľadovka a nevľúdno. Tak aspoň fučím cez zovreté pysky. Ženu to zjavne rozčuľuje, lebo nevie, čo sa robí. Po kúštičkoch mi je lepšie a lepšie.

Je ráno 22. a som bez teploty, teda nie tak celkom, 36,4° Celsiovy stupnice. Dychová nedostatočnosť sa prejavuje najmä pri reči. Chýba mi vzduch na konci viet. Je to nepríjemné ale v zrovnaní so stavom pred pár hodinami to je pokrok. Cítim, že by som mal zavolať doktora, že to asi je naozaj dobrý, lebo sa zdá, že som to prežil. Volám, z dálky sa ozýva Nazdar strejdo, slyšim, že už dejcháš líp. Krev už nekašlu, hlásím. Kouřit si přestal už dávno, no tak snimek plic a bude to dobrý. No ale říkal si , že ta krev je z toho zánětu plic. No zánět si měl, ale plival si krev tak snímek a hotovo, jinak Tě nemúžu propustit. Na 450 km je zbytočné doktorovi oponovať. Môj postoj k zbytočnému röntgenovaní dobre pozná.

Len tu je tých mnoho otázok okolo Covidu. Bol to On, alebo nie? Iní začínajú tu peripetiu s pozitívnym testom. Čuch a chuť som po celú tu dobu mal, ale tiež sucho v ústach, a to je zaujímavé, že toho si všimneš až keď to prestane, keď sa ti vráti ta normálna vlhká ústna atmosféra. Na test na protilátky pôjdem až po novom roku. Trčať teraz vonku vo fronte na antigénový test sa mi nežiada. Bez neho ma obvodný lekár nepošle na ten snímok pľúc a krv mi tiež neodoberie. Do tej doby budem virtuálne zavretý v Prahe na Bulovke.