petr70

5. Expozícia radónu v budovách, osobná a kolektívna zodpovednosť, to všetko na pozadí Cov-2-SARS

Pravidla pre nosenie rúšok v Českej Republike dostali tento týždeň dôkladne zabrať a po troch saltách to skončilo pre občanov prijateľne. Rúška len na úrady, do nemocníc a sociálnych zariadení a vo verejnej doprave. Lokálne úpravy sú v kompetencii miestne príslušných úradov verejného zdravia. Slovensko ide ďalej cestou už osvedčenej kolektívnej zodpovedností. Rúška všade, kde sa zíde ľudí viac ako jedna rodina a majú k sebe bližšie ako 2 metre. Pravidla a doporučenia sú podrobne rozpracované na troch i podstránkach tabule ÚVZ SR.

Pravidla pre ochranu pred radónom v obydliach a verejných budovách na i tabuli ÚVZ SR nenájdete, jednoducho tam nič také nie je. Radónový program sa podarilo odsunúť za rok 2023. Škoda, že takto administratívne nie je možné odložiť chorľavenie rakovinou pľúc, ktorá z expozície radónu v obydliach vzniká.

Zodpovednosť za preventívnu reguláciu rizika z radónu v interiérovom vzduchu, uskutočňovanú pri výstavbe budov, je určená stavebníkovi ale je viazaná na účel výstavby, ktorý sa dá ľahko obísť, takže vlastne určená nie je. Iná situácia je pri užívaných verejne prístupných budovách. Tam je zodpovednosť za reguláciu koncentrácie radónu pevne vložená a plecia vlastníkov, alebo správcov. Koncentrácie radónu v bytovom fonde v osobnom vlastníctve necháva zákon 87/2018 Z.z. bez regulácie.

ICRP vo svojich odporúčajúcich publikáciách problematiku zodpovednosti k ochrane pred radónom diskutujú a považujú ju za veľmi vážny problém. V prípade nových stavieb sa jednoznačne stavajú na stranu imperatívnej legislatívy voči stavebníkovi alebo investorovi, lebo náklady na preventívnu ochranu sú naozaj nízke na celom svete, a v celkových nákladoch na výstavbu tvoria zanedbateľnú položku.

Iná situácia ale nastáva pri budovách už užívaných. Situáciu podrobnejšie rozoberieme vo verejne prístupných budovách. Vyskytujú sa tam ľudia v tom istom čase v rôznych expozičných situáciách. Zamestnanci, sú vystavení expozícii pri práci a pritom sa nejedná o riziko súvisiace s výkonom povolania. Klienti a návštevníci sú exponovaní ako verejnosť, a rezidenti, ktorí sú exponovaní ako obyvatelia sú viazaní k majiteľovi nejakou právnou formou užívania bytu. Vo všetkých troch prípadoch za reguláciu rizika z expozície je zodpovedný vlastník objektu a je mu uložená povinnosť situáciu riešiť. Zodpovednosť je jasná, realizácia povinnosti problematická. Priestory užívané na prácu i pobyt osôb je potrebné otestovať a stanoviť dlhodobú priemernú objemovú aktivitu radónu v každej užívanej miestnosti. Prinajmenšom v tých, ktoré sú najbližšie k základom. To predstavuje odhadom stovky tisíc vzoriek, čo nie je žiadne laboratórium v rozumnom časovom intervale spracovať a poradovník na desiatky rokov je smiešne si len predstaviť, tobôž realizovať. Záleží teda na vlastníkoch alebo prevádzkovateľoch budov, ako sa k ochrane pred radónom vo svojich objektoch postavia. Príkladne v úradoch a kancelárskych budovách by mala byť ochrana pred radónom predmetom jednania zamestnaneckých organizácií a odborov so zamestnávateľom a majiteľom budovy. Podobne to je v budovách na umelecké a zábavné podujatia, kde technický personál je zvyčajne zamestnáva majiteľ alebo prevádzkovateľ budovy, účinkujúci sú členmi umeleckých spoločností alebo samostatne zárobkové osoby. Tlak na prevádzkovateľov by mali vyvíjať, zamestnanecké odbory a umelecké zväzy. Diváci sú verejnosť, ktorej záujmy by mal hájiť štát. Povinnosť sa vzťahuje i na prevádzkové priestory podnikateľských subjektov. Majitelia budov sú permanentne vystavení riziku postihu za neplnenie si povinností zo zákona 87/2018 . Pamätá na nich § 195 sankcie.

V predškolských a školských budovách nesie zodpovednosť za kvalitu vnútorného ovzdušia jednoznačne zriaďovateľ. To je pri materských a základných školách obec, ale zákon 87/2018 povinnosť delegoval školníkovi, lebo ten je správca budovy a ak sa jedná o súkromné zariadenia, zodpovedá ich zriaďovateľ. Pri stredných školách je zriaďovateľom zvyčajne samosprávny kraj, ktorého povinnosti zákon 87/2018 delegoval správcovi budov. Podobne to je pri domovoch sociálnej starostlivosti, zodpovednosť je prenesená na správcu zariadenia. To isté ustanovenie platí i pre vysoké školy, pošty a ostatné štátne úrady.

Najväčší problém týkajúci sa prijatia zodpovednosti je v najohrozenejšej skupine budov, v rodinných domoch. Z prieskumov vieme, že tam priemerná objemová aktivita radónu presahuje hodnotu referenčnej úrovne, čo je spôsobené relatívne malým počtom (menej ako 100 tisíc) odľahlých veľmi vysokých hodnôt. Medián súboru s hodnotou asi 240 Bq/m³ upokojenie neprináša lebo nás informuje, že optimalizácia rizika je potrebná vo viac ako ½ rodinných domov. Optimalizovaná hodnota by mala ležať pod hodnotou 100 Bq/m³.

Zákon 87/2018 sa otázkou zodpovednosti za reguláciu rizika v obydliach v osobnom vlastníctve nezaoberá. To samozrejme neznamená, že ta zodpovednosť neexistuje. Dokazujú to i niektoré sankčné ustanovenia v § 159. ICRP i smernica 2013/59 odporúčajú štátnym orgánom aby zodpovednosť aspoň z časti prevzali. Slovenský problém spočíva v tom, že zodpovedný orgán (ÚVZ) za 20 rokov nebol schopný vypracovať analýzu nákladov, ktoré by mal alebo mohol štát prevziať. Možností je viacero, prevziať náklady na meranie, alebo časť nákladov na sanácie najzaťaženejších objektov (stavebné úpravy). Podľa analýz vykonaných ZRRR je na monitorovanie 10 tisíc rodinných domov potrebných 360 000 eur ale tie náklady sa s istým omeškaním (dvoch desiatok rokov) vrátia vo forme úspor na lekársku starostlivosť a odvrátenie straty miezd z predčasného úmrtia. Národný akčný radónový program, ustanovený zákonom, mohol vytvoriť základ rozumného manažmentu regulácie expozície ľudí radónu v obydliach. Nevytvoril, lebo nebola na to vôľa ani vedomosti a jednoduchšie bolo problém odložiť za rok 2023.

Vychádzajme z toho, že platí prirodzená zodpovednosť majiteľov rodinných domov a bytov za kvalitu ovzdušia v obydlí, ktoré vlastní. Je zodpovedný za riziko, ktorému vystavuje svoju rodinu i seba samého. Limitujúca je tu kapacita radónových laboratórií. Rodinných domov je 850 tisíc a každý potrebuje najmenej 2 dozimetre. Na posúdenie rizika je potrebné stanoviť dlhodobý priemer OAR za obdobie najmenej 6 mesiacov, pričom monitorovanie musí zahrnovať celé jedno prechodné obdobie. Nie je teda možné majiteľom monitorovanie nariadiť, lebo také nariadenie je nesplniteľné. Otázka znie, ako vyvolať rozumný záujem majiteľov? Štátny orgán, ÚVZ SR, osvetu nevykonáva a v záujme udržania si hegemónie v odbore dehonestuje všetkých ktorí aktivity vo veci ochrany pred radónom vyvíjajú. Kde sa má potom záujem vziať. Neinformované obyvateľstvo je potom presvedčené, že je všetko v najlepšom poriadku a žiadne meranie radónu nie je potrebné. Potrebné je najme v okresoch s najväčším výskytom rakoviny pľúc, lebo tam niekde sú tie objekty, ktoré potrebujú optimalizovať radón v ovzduší urgentne. Ani tuto informáciu ÚVZ obyvateľom nepredkladá, tobôž aby bola dostupná na každom obecnom úrade ako to ukladá smernica ER 2013/59.

Monitorovanie rodinného domu príde v priemere na 36 eur. Koľko si majiteľ domu cení pohodu a zdravie svojich blízkych neviem, ale väčšine je 36 eur veľa. Veď má nový dom alebo čerstvo zrekonštruovaný. Koľko radónu je vo vnútri nevie. Načo, veď 9 z 10 prípadov rakoviny pľúc je z fajčenia. Je to na každej škatuľke cigariet. Len či to je pravda?