petr70

Slovenský radónový program Ministerstva zdravotníctva dosiahol na svoj vrchol. Začalo to vlastne už v roku 1990. V Slovenskej federatívnej republike sa ustanovila Medzirezortná radónová komisia. V komisii bola zástupkyňa Ústavu preventívnej a klinickej medicíny, zástupca Agentúry pre životné prostredie, zástupca Geologického ústavu Dionýza Štúra, Krajskej hygienickej stanice v Banskej Bystrici a zástupca Uranpresu s.r.o., zástupca výskumného ústavu stavebných hmôt a možno ešte niekto ďalší, asi z Ústavu Hygieny na Trnavskej. Agendu komisie financovala Agentúra životného prostredia. Nie iba komisie, ale vlastne celé dianie okolo radónu, vrátane zriadenia Strediska metrologických služieb radónových veličín na ÚPKM, ktorého odborným garantom bola Dr. Denisa Nikodémová. Stredisko začalo fungovať krátko pred rozpadom Československej federácie. Štítok na mojom dnes už historickom prístroji má čislo 002; 92´, jednotka bola na kontrolnom zdroji.

Komisia riešila otázku legislatívneho zabezpečenia radónového programu, pani doktor finančné zabezpečenie svojho oddelenia, lebo udržiavať štátny etalón rádioaktivity radónu nie je lacná záležitosť ktorá bola nad sily ÚPKM.

V Čechách došlo k zlúčení jadrového dozoru a radiačnej ochrany pod krídla Štátneho úradu jadrovej bezpečnosti a už v roku 1991 vydali vyhlášku k zákonu o verejnom zdraví, ktorá upravovala ochranu pred radónom a ostatnými prírodnými rádionuklidmi v budovách a program sa s rozpočtom 40 mil. Kčs na 1. rok rozbehol.

Slovenský špecialisti sa ďalej dohadovali na znení vyhlášky k zákonu o zdraviu ľudu a že musia urobiť lepšiu lebo ta Česká bola veľmi priamočiara. Boli i hlasy urobiť to ako Česi a zlúčiť Jadrový dozor s Radiačnou ochranou. Pán doktor Gál dal v sádzku vlastný život ak by niekto chcel Zdravotníctvu odobrať radiačnú ochrana. Ani jadrováci medzi seba ľudí z MZ SR nechceli. Dopadlo to tak, že dozory ostali rozdelené a s jedinou maličkou chybou, ktorá mala fatálne následky, preložili do slovenčiny českú vyhlášku. Parlament jej znenie schválil 26.6. 1992, Vyhláška MZ.SR č.:406/92 Sb. nadobudla účinnosť 14.8. toho istého roku.

Na trhu vtedy operovalo 7 meračských radónových firiem a z toho jedna v súlade s vtedy platným živnostenským zákonom. Ostatným stačilo mať vplyvných priateľov v zdravotníckych kruhoch. Ale tak to na Slovensku chodí.

Na konci roku 1992 došlo k rozdelení federácie a konštituovali sa Štátne orgány. Tak sa Slovenská agentúra pre životné prostredie transformovala na Ministerstvo životného prostredia a to stratilo záujem financovať nerozvíjajúci sa radónový program, ktorý teraz už bol plne v kompetencii Ministerstva zdravotníctva. V roku 1994 bol vydaný zákon NR SR č.:272/94 Z.z., o zdraviu ľudí, ktorým sa zrušil ešte federálny zákon o zdraviu ľudu. Nový zákon neobsahoval žiadne ustanovenia o radiačnej ochrane. Tak vzniklo 6 ročné radiačné vákuum. V právnom poriadku visela vyhláška MZ SR 406/92 Sb, ktorá mala zrušený nadriadený zákon. Z hľadiska práva nezmysel, lebo mala vyznačenú platnosť, i účinnosť, ale bola vykonávacím predpisom k zákonu ktorý neexistoval a kontinuita medzi starým a novým zákonom vyznačená nebola a chýbali ustanovenia o radiačnej ochrane, ku ktorým by sa pri dobrej vôli, ktorá samozrejme nebola, mohla vzťahovať. Pre meračov radónu nastali zlé časy, pre všetky, lebo už ani pre tých šťastnejších štátne zákazky neboli. Naviac, po roku 1997 etalón radónu prestal byť etalónom. Napriek tomu ÚPKM vydávalo za úplatu neplatné dokumenty o overení meradieľ a iné atesty. Keď nie je peňazí, pomôž si ako vieš. Podvádzať a nedodržiavať zákon je na Slovensku v radiačnej ochrane celkom bežný jav.

Nová legislatíva radiačnej ochrany prišla na konci roku 2000. Predlohu tentokrát pripravili v Banskej Bystrici. Na prvé letmé prečítanie zákon NR SR č.:460/2000Z.z. vyzeral veľmi optimisticky, len slovník sa zdal byť akýsi nie profesionálny. Pri podrobnejšom štúdiu sa ukázalo, že sa jedná o nenápadné každoročné vyradenie 10 tisíc stavebných parciel individuálnych svojpomocných stavebníkov z pod regulačnej kontroly zákona. Ťarcha regulácie radónu pri výstavbe bola zákonom prenesená zo stavebníka na podnikateľské subjekty zhotoviteľov stavieb, ktorí to odmietali a pri svojpomocnej výstavbe sa ani nevyskytovali. Ešte rafinovanejšie to bolo zopakované v zákone 355/2007Z.z. Diskriminácia individuálnych stavebníkov bola dômyselne schovaná až v prílohe k vyhláške 528/2007 Z.z. To samozrejme k žiadnemu rozvoju radónovej problematiky neviedlo. Z počiatočných 7 meračov radónu teraz ÚVZ registruje 4 statočné subjekty. Súčasne platný zákon 87/2018 Z.z. je totálny výsmech obyvateľom tejto krajiny. Za predstieranou nedostatočnou kvalifikáciou tvorcov zákona je skrytý zámer postaviť všetkých obyvateľov tejto krajiny mimo regulačný rámec zákona. Zámer sa takmer na 100% vydaril, až na § 133 kde je možné podať pomocnú ruku predškolskej a školskej mládeži, ľuďom v domovoch sociálnej starostlivosti, v úradoch ak si budú ich predstavitelia svojich zamestnancov vážiť a v dielňach a ubytovacích zariadeniach.

Zákon hovorí o povinnosti v týchto priestoroch merať radón ale garantom je Úrad verejného zdravotníctva a s tými ľuďmi, a s ich úctou k zákonu už máme 27 ročnú skúsenosť. Tuto dieru našlo Združenie pre reguláciu rizika z radónu a núkame správcom uvedených zaradení najlacnejšiu a pritom najspoľahlivejšiu dozimetriu interiérov budov, aby sme v prípade potreby poradili, ako postupovať ďalej.

Úrad verejného zdravotníctva sa naopak snaží tu dieru upchať. Pracovníci ÚVZ ako upchávky používajú to čo vždy: lož, prekrúcanie ustanovení zákona a ohováranie. Využívajú i to, že rétorika radiačnej ochrany je ľuďom dosť vzdialená. Tak sa deje, že vulgárna lož z úst úradníčky R ÚVZ alebo samotného hlavného odborníka MZ SR na radónovú problematiku znie i ministrovi zdravotníctva dôveryhodne. Klamať je treba vedieť.