petr70

som sa dočítal, keď som chytro hľadal nejaké konkrétne čísla k nebezpečným aktivitám mäsa diviakov. Pamätám si, že to bolo niečo okolo 1800 Bq/kg cesia 137. Nakoniec sa musíte uspokojiť s EU potravinovou normou. Mäso s aktivitou 137 Cs vyššou ako 600 Bq čo by len o 1 Bq, musíte odovzdať na spálenie do kafilérie. Ak má viac ako 370 Bq, nesmiete dať dieťaťu ani len ochutnať. Toľko potravinový predpis EU. Dodám ešte k tým nemeckým kancom, za zastrelené zviera s vyššou aktivitou ako tých 600 Bq nemecký poľovník dostane finančnú kompenzáciu, a tak sa oplatí v podhorských oblastiach na jar strieľať mladé kusy, ktorým samica po čas zimného nedostatku vyrývala podhubie jelenky obecnej. Metabolizmus prasaťa

je zo zvierat najbližší ľudskému, preto cesium z prasaťa ako z človeka dosť rýchlo mizne v exkrementoch. Graf ukazuje rozdiel medzi epizódnym a sústavným jedením rádioaktívnej diviny. No ja teda kilo mäsa na obed a tobôž na večeru nezjem i keď by to malo byť raz za dva roky. Prečo ma to napadlo? O mesiac bude 43. výročie neslávneho konca prototypu Československého jadrového reaktoru A1, o ktorom pred časom napísal niekto z našich hrdých jadrovákov: Mohol to byť Slovenský černobyl, už o 9 rokov skôr. Myslím si, že veľmi precenil možnosti toho zariadenia. Aktivita vtedy v Bohuniciach za plot elektrárne neušla. Ale už je tu „Ten Černobyl” a nemecký kanci, čo stále žerú černobylské cesium, aby si nemecký poľovníci nemohli pochutnávať na ich mäse a museli sa uspokojiť s finančnou náhradou.

Mäso a iné potraviny s obsahom cesia pravidelne jedávajú v Bielorusku, na Ukrajine a v Rusku, v oblastiach ktoré sa spamätávajú z černobylskej katastrofy. Nie je iné východisko, lebo zasiahnuté poľnohospodárske oblasti sú príliš veľké na to, aby mohli ostať opustené. Na šťastie pre všetkých, dediny boli od rádioaktivity očistené ešte za éry Sovietskeho Zväzu. Pri dnešnom trhovom hospodárstve by rehabilitácia krajiny asi postupovala pomalšie.

Život na týchto územiach je radený podľa ICRP modelu „Jestvujúce expozičné situácie”. Jestvujúce preto, že situácia sa po fáze havarijného režimu stabilizovala a prijímajú sa rozhodnutia s dlhodobou perspektívou zlepšovania situácie. Väčšina riadiacich kompetencií bola odovzdaná miestnej správe a samospráve, aby zabezpečovali v konkrétnych miestnych podmienkach podľa možností plnohodnotný život obyvateľov. Úlohy rádiologickej ochrany boli zverené do svojpomocnej starostlivosti obyvateľstva. Pravda je taká, že ľudia musia byť stále povzbudzovaní, aby nepodliehali negatívnym myšlienkam. Nie len pre nebezpečenstvo rádioaktivity ale hlavne ako prežiť v trhovom hospodárstve. S použitím bežných poľnohospodárskych techník a špeciálnej chémie sa i na zamorenej pôde dopestujú plodiny a dochovajú hospodárske zvieratá, potraviny, ktoré spĺňajú prísne európske normy. Problém je povinné označovanie miesta pôvodu potravín. Ak je na obale Gomel, Mogilev, Bykov, Kuz, a iné stigmatizované miesta, nikto tie potraviny nechce. Stigma katastrofy, nedôvera, obavy z rádioaktivity. Podobné problémy v prefektúre Fukušima Japonci vyriešili originálnym spôsobom. Celú plochu bývalých elektrární pokryli 10 cm tlstou vrstvou betónu. Administratívne budovy z povrchu i z vnútra nastriekali lepidlom a zaschnutú vrstvu i s rádioaktivitou strhli. V odmorených priestoroch zriadili veľkokapacitnú kuchyňu a jedáleň. Ta živí 4000 zamestnancov pracujúcich pri likvidácii elektrární a hlavnú produkciu jedál rozvážajú do širokého okolia. Na prípravu stravy tiež používajú suroviny dopestované na kontaminovaných územiach. Je to dobrý príklad pre celé Japonsko, lebo TEPKO to oznamuje v pravidelných TEPKO News, ktoré informujú verejnosť o pokrokoch likvidácie pozostatkov katastrofy.

V bývalom ZSSR je s tým ale problém. Čítal som v dennej tlači článok „Černobylci sa vracajú”. Autor sa tam podivoval nad tým, že po nehode evakuovaní sa vracajú a idú bývať späť do rádioaktivity. Idú riskovať a ohrozovať svoje deti. Je to prosím celkom inak. Nevraživý a závistlivý sovietsky a postsovietsky svet ich neprijal. Vo všeobecnosti im spoločnosť závidí výhody, ktoré im vtedy ešte Sovietska vláda pridelila ako kompenzáciu potenciálne poškodeného zdravia. Všade sa preto stretávajú s vylúčením z bežného spoločenského života. Dávajú im znať, že tam nepatria. Tak idú domou, medzi svojich a miestna správa sa snaží zabezpečiť im plnohodnotný pracovný i spoločenský život. Zabezpečuje pravidelný monitoring rádioaktivity prostredia i meranie na záhradkách dopestovaných plodín a vychovaného statku. Sú si vedomí situácie a s podporou miestnych samosprávnych orgánov dobývajú späť pôdu, ktorú im katastrofa dočasne vzala.

Tak vyzerá riadenie jestvujúcich expozičných situácií v praxi. Expozícia radónu v obydliach je tiež jestvujúca expozičná situácia s takými istými charakteristikami ako radiačnou udalosťou zasiahnuté územie.

• Rádioaktivita je nerovnomerne rozložená po veľkej ploche a pri zdroji nie je regulovateľná, (urán z pôdy nie je možné odstrániť),
• regulácii podliehajú len cesty expozície (cesty radónu do budov),
• významná časť expozície ľudí je ovplyvniteľná individuálnym jednaním, (správne nastavenie vetracieho režimu),
• dopady ožiarenia na jednotlivcov majú charakter náhodného javu (nádorové ochorenie z ožiarenia je náhodný jav, pravdepodobnosť je úmerná expozícii),
• dôsledkom ožiarenia je skrátenie dĺžky života v dôsledku nádorových alebo srdcovo-cievnych ochorení, (pri radónu len rakovina pľúc),
• svojpomocné zlepšovanie radiačnej situácie,
• účasť miestnej správy a samosprávy na riadení expozičnej situácie na úrovni obce.

To posledné nám pri radónu akosi nefunguje. Nie je to pohodlnosť starostov a nezáujem zastupiteľov. Obyčajná neinformovanosť volených zástupcov ľudí a ľudí samotných. Dôvodom je zlý prístup kompetentného orgánu radiačnej ochrany (Úradu verejného zdravotníctva). Úrad ktorý vydal heslo 10 z 9 prípadov rakoviny pľúc je z fajčenia, nemôže pripustiť, že existuje nejaký radón ktorý nám zabezpečuje asi 50% ochorení rakovinou pľúc. Na stránke ÚVZ sa tiež dočítate, že pasívne fajčenie má bezprahový účinok. Je to hlúposť ako nosiť v koši vodu ale nejako sa ta nefajčiarska rakovina odôvodniť musí.

ÚVZ jednoducho nevie jestvujúce expozičné situácie riadiť, presnejšie odovzdať kompetencie odborníkom. Ako?

• Riadenie výstavby nových domov, rekonštrukcie užívaných stavieb a kontrolu rádioaktivity stavív odovzdať do gescie Stavebníctvu (lebo vedia stavať, vedia ako zabezpečiť stavbu proti radónu),
• monitorovanie obydlí ľudí odovzdať ministerstvu vnútra (samospráva organizuje miestne radónové akcie, volení funkcionári idú príkladom),
• posudzovanie základových pôd z hľadiska rizika prenikania radónu z podložia do budov odovzdať Geologickej službe SR (komora inžinierskych geológov, geofyzika),
• výroba a vyhodnocovanie monitorovacích dozimetrov a etalonáž radónových veličín Slovenská legálna metrológia (zriadiť laboratórium a etalón rádioaktivity 222 Rn),

Na kompetentný orgán (ÚVZ) potom ostane len ustanovenie referenčnej úrovne OAR, organizácia osvety a metodická a kontrolná činnosť.

Úrad verejného zdravotníctva podľa článku 76 smernice rady 2013/59 nie je kompetentný k výkonu funkcie štátneho orgánu radiačnej ochrany, lebo je podriadenou zložkou najväčšieho prevádzkovateľa zdrojov ionizujúceho žiarenia v krajine, ktorého činnosť má kriticky kontrolovať.