4.Optimalizácia rádiologickej ochrany
Na začiatku 20. storočia bolo žiarenie prírodných rádionuklidov vnímané ako mimoriadny fenomén, ktorý si žiada špeciálny prístup tak pri jeho využívaní pre dobro človeka, tak pri ochrane pred jeho nebezpečnými účinkami. Najskôr to bolo tým, že nebola známa jeho podstata, lebo vtedajšia fyzika do jadra atómu ešte nevidela. Ten stav netrval dlho, objav neutrónu, neskôr štepenia uránu, premena uránu na plutónium, projekt Manhattan, závody v atómových výbuchoch v ovzduší a fenomén jadrového žiarenia rástol do obludných rozmerov. Pritom nebezpečenstvo tých strašných výbuchov nie je v atómovom žiarení ale v tlakových vlnách, ktoré výbuch spôsobí a vyžiarení obrovského množstva tepla. Uvoľnený tok neutrónov spôsobí aktiváciu najmä železných materiálov, ktorá relatívne rýchlo pomine.
V čase bombového šialenstva sa začala rozvíjať jadrová energetika pri ktorej celkom pochopiteľne dochádzalo k prešľapom, pri ktorých nehody ohrozovali obyvateľstvo v okolí elektrární. Hovorím o dobe, kedy bolo do Černobylu a Fukušimi ešte dosť ďaleko. Riziko z ožiarenia sa stalo nie technickým ale politickým fenoménom, lebo nehody na jadrových elektrárňach boli oznamované len zo západných krajín. Nešťastia v ZSSR boli prísne utajované (viď výbuch v závode Majak 1957). Tak sa stalo gama žiarenie, neviditeľné a najprenikavejšie, synonymom radiologického rizika z ožiarenia, a je ním doteraz. A je to tak napriek tomu, že už dávno vieme, že poškodenie tkanív živočíchov spôsobuje energia, ktorú žiarenie tkanivu predáva. Hovoríme o lineárnom prenosu energie a náhle to je všetko naopak. Pre živé tkanivo je najnebezpečnejšie žiarenie alfa, ktoré zastaví asi 20 mikrometrová vrstva tkaniva, zatiaľ čo gama žiarenie v prakticky nezmenenej intenzite prefrčí celým organizmom.
Rádiologická ochrana sa vždy zaoberala len ochranou pred tými druhmi zdrojov žiarenia, ktorých užívanie bolo možné rozumným spôsobom regulovať, alebo s pomocou určitých opatrení ich účinky zmierniť. Pri jadrových reakciách v reaktoroch elektrární vznikajú rádioaktívne plyny s krátkym polčasom premeny. Preto sú v elektrárňach budované systémy na zadržovanie tých plynov a až po čiastočnom vymretí sú vypúšťané vysokým komínom ako organizovaná výpust, ktorá sa jednak zriedi a jednak prakticky vymrie, než dosiahne na zemský povrch. Tieto a ešte ďalšie opatrenia na ochranu verejnosti sú veľmi nákladné, a zástupcovia verejnosti žiadali stále dokonalejšie opatrenia. Dostali sme sa do situácie kedy ožiarenie ľudí z prírodných zdrojov je niekoľko násobne vyššie ako ožiarenie z regulovaných zdrojov. Tento nepomer vyvolal požiadavku optimalizácie rizika. Optimalizácia bola do systému rádiologickej ochrany zavedená Publikáciou 26 ICRP (1977), ako optimalizácia expozície žiareniu alebo ak chceme, optimalizácia zdravotnej ujmy, vyjadrenej ekvivalentnou dávkou. Súčasne s tým boli zavedené všeobecne platné limity dávkového ekvivalentu pre príslušné podmienky, teda i pre verejnosť. Optimalizácia rizika znamená vyvážiť vzťah nákladov na ochranu k možnému poškodeniu zdravia, presnejšie pravdepodobnosti poškodenia zdravia. Na stole boli otázky typu: Koľko zdravia za koľko peňazí, Koľko za život, lebo boli známe jen tie prípady, kedy človek prišiel o prsty, keď je zabudol vo zväzku RTG lúčov, mŕtvi z Los Alamos, a potom Hirošima a Nagasaki, ktorí boli už 19 rokov predmetom intenzívneho výskumu. (O poznatkoch Ruských vedcov z Uralskej magistrály odborný svet nevedel a vedieť nikdy nemal.) A vzduchom lietali neuveriteľné sumy a celá ta debata trvala dlho a bola dosť nechutná, neetická. Hľadali sa cesty kudy z toho von. Slepou ulíčkou bolo ocenenie jednotky dávky žiarenia z rôznych zdrojov a druhov žiarenia. Zbagatelizovali to ľudia, predháňali sa kto bude ústretovejší. Tak napríklad 1 Sv z radónu(v baniach) v Česku bol za 1 mil. Kčs, na Slovensku za 2 mil. kolkovaných Sk. Riešenie priniesla Publikácia 103 ICRP. Optimalizáciou znižujeme ujmu na najnižšiu hodnotu, akú vieme za rozumné finančné prostriedky dosiahnuť. Do ujmy boli zahrnuté náklady na ochranné opatrenia, ocenenie sociálnej ujmy zo záberu územia ochranných zón okolo veľkých zdrojov, náklady na liečenie nádorových ochorení vyvolaných ožiarením. Do prínosov, samotný prínos z prevádzky zdroja, prínosy zo zamestnanosti vyvolanej zdrojom, a ďalšie pre verejnosť pozitívne faktory ako napríklad zabezpečenie lekárskej starostlivosti prvého kontaktu. Uplatňovanie optimalizácie bolo zavedené do havarijných a nápravných opatrení. To znamená že sa zvažuje, či je efektívne vykonať určitý zásah pri riešení havarijnej situácie, alebo zvoliť iný postup. To isté platí pri riešení nápravných opatrení pri jestvujúcich expozičných situáciách. V našich podmienkach to je len radón v obydliach a budovách, lebo zamorenie cesiom z Černobylu nebolo významné vtedy, a dnes už sa nanajvýš môže na jar objaviť v mäse diviakov. Ako jestvujúca expozičná situácia sa neeviduje.
Pri optimalizácii expozície radónu v obydliach a ostatných budovách kontrolujeme dlhodobú priemernú objemovú aktivitu radónu (OAR za 3 – 12 mesiacov detektorom stop alfa častíc.) a náklady na zníženie OAR, ak to je možné, čo najhlbšie pod hodnotu 100 Bq/m3. To záleží na konkrétnych podmienkach a ochote majiteľa budovy do ochrany pred radónom investovať. V ušiach mi znie otázka: „A čo s tým má referenčná úroveň?” Chce sa mi povedať: Vlastne nič, lebo to je len opísané číslo zo smernice 2013/59, ako výraz neochoty Úradu verejného zdravotníctva sa znižovaním výskytu rakoviny pľúc v SR zaoberať. Tam kde to berú vážne, je referenčná úroveň štátnym orgánom stanovená najvyššia prípustná hodnota optimalizácie rizika. U nás leží pod hodnotou referenčnej úrovne 300 Bq/m3 , ustanovenej zákonom 87/2018 Z.z., viac ako 90% všetkých obydlí na Slovensku, z ktorých sa regrutujú prakticky všetci pacienti pľúcnych onkologických pracovísk (10% rodinných domov je 5% zo všetkých obydlí). Napriek tomu podľa zákona 87/2018 Z.z. v nich nie je potrebné expozíciu radónu riešiť, je pod referenčnou úrovňou. Situáciu Slovenska podľa prieskumov uskutočnených v rokoch 1992-5 a 2013 -2015 ukazuje priložený graf, z ktorého vidíme, že zodpovedne stanovená referenčná úroveň by mala mať hodnotu okolo 150 Bq/m3, aby nútila majiteľov tých naj rizikovejších objektov zlepšiť situáciu najmenej pod hodnotu referenčnej úrovne. Ďalšie znižovanie OAR už je otázka optimalizácie, to je finančných možností a ochoty majiteľa do radónvej ochrany svojej rodiny investovať.
Celá debata | RSS tejto debaty