petr70

Uralská jadrová magistrála vznikla až 29. septembra 1957, do tej doby bola hrozbou len voda z riečky Teča.

Jadrová magistrála je pás široký 30 – 50 km ležiaci na úpätí Uralu od Čeljabinska po vychýrené stredisko zimných športov Tjumen. Oblasť bola od nepamäti tatárskou enklávou do roku 1946. Vtedy tu, pri dedine Ozirsk, na brehu jazera Karačaj väzni z gulagu a vojnoví zajatci začali krompáčmi a lopatami budovať komplex tajných podzemných tovární na výrobu plutónia 239 pre vojnové účely, Závod MAJAK s krycími adresami Sverdlovsk 10 a Čeljabinsk 26. V závode mala sídlo a laboratória Kurčatovova skupina výskumníkov, poverených vývojom Sovietskej atómovej zbrane , mocnejšej ako je ta americká. Kurčatov musel napredovať rýchlo a neobzerať sa napravo či naľavo, lebo mu všemocný Berija predstavil záložný tým, ak by sa mu náhodou nedarilo. Dobre vedel, čo to znamená. Mnoho iných bez stopy zmizlo.

Tak sa začala písať história svetového jadrového šialenstva a lokálnej tragédie tatárov žijúcich v povodí riečky Teča na juhovýchodnom úpätí Uralu.

V Rusku je smrť skrytá pod zemou. Tak znie prvá veta predslovu knihy Jadrové súostrovie alebo atómová genocída uralských tatárov, ktorej autorka, jadrová fyzička F.A. Bajramová, zo Sovietskeho Zväzu emigrovala do Izraela.

Podľa správy z roku 2001 boli od roku 1949 do roku 1951 stredno a nízkoaktívne jadrové odpady zo separácie plutónia nie kontrolovane vypúšťané do riečky Teča, ktorá preteká husto osídlenou poľnohospodárskou oblasťou. Poľnohospodári vodu z rieky používajú pre vlastnú potrebu a na napájanie statku. Vysoko rádioaktívne odpady boli skladované v špeciálnych veľkokapacitných chladených zásobníkoch. Neskôr, po roku 1951 boli stredneaktívne odpady „uskladňované” v jazere Karačaj.

V roku 1957 pre neriešenú poruchu na chladení zásobníku č. 14 došlo k jeho explózii. Rádioaktívny mrak spôsobil apokalypsu v ostro ohraničenom rádioaktivitou zamorenom páse širokom 30 – 50 km a dlhom 350 km. Od Čeljabinska po vychýrené lyžiarske stredisko Tjumen. Časť obyvateľstva bola bez udania dôvodu evakuovaná, časť ponechaná svojmu osudu na mieste, ako pokusné zvieratá. Čas od času prichádzali lekári a ďalší vedecký pracovníci aby zaznamenali dopady expozície na obyvateľstvo a prirodzený transport rádioaktivity v prostredí. O 10 rokov neskoršie, v roku 1967 v dôsledku silného sucha, poklesla hladina v jazere Karačaj. Odhalené rádioaktívne bahno vyschlo a na konci leta ho víchrica vyzdvihla a roznosila po už skôr kontaminovanom území.

Zostavšie obyvateľstvo stále o radiačnej situácii nebolo informované. To sa stalo až o 30 rokov neskôr v roku 1997. Do súčasnosti im neboli na rozdiel od černobylcov priznané žiadne výhody ani vyplatené reparácie za utrpené škody. Oficiálny právny názor je jasný: oblasť bola evakuovaná a vyprázdnené osady zbúrané, vymazané z mapy a evidencií. Výskum na ľuďoch tajne organizovala armáda a NKVD. Podľa výskumov ekologických aktivistov je v oblasti úmrtnosť na rôzne typy malígnych ochorení 5× vyššia ako je priemer ostatného Ruska a pozoruje sa i veľmi zvýšený výskyt kardiovaskulárnych ochorení. V prvej i druhej generácii bol pozorovaný vyšší výskyt pôrodu zdegenerovaných jedincov.

Oficiálne výskumy naopak potvrdzujú že je všetko v medziach bežných noriem. Žiadosti obyvateľov, ktoré rozosielajú na rôzne kompetentné miesta i pánu Putinovi nie sú opodstatnené.

Komplex MAJAK ďalej vyrába plutónium na mierové účely a v novom závode sa prepracováva vyhoreté palivo v zmysle zmlúv uzatvorených ešte v časoch RVHP. Jazero Karačaj bolo zasypané a kvapalné rádioaktívne odpady sa ďalej vypúšťajú do okolitých jazier a riečky Teča. Podrobnosti si môže každý vygugliť tu:(http://nuclear.tatar.mtss.ru/fa280907.htm). Neľakajte sa breberiek, Google vám automaticky ponúkne celkom slušný preklad.

Hnevajú ma malé paralely. Niekto napísal, že sme mohli mať o 10 rokov skôr malý vlastný černobyl tu na Slovensku. Áno k nehode na unikátnom reaktore A1 v Bohuniciach došlo, vlastne 2× za sebou. Možno z nedbanlivosti, alebo z neskúsenosti alebo len nešťastná náhoda. Po bitke má každý frajter viac rozum ako generáli pred ňou. Iná vec je prístup štátnych úradníkov k verejnosti a tu ma ta paralela náramne hnevá. Radón v obydliach. Máme ho najviac v Európe a pán doktor Jurina, hlavný odborník MZ SR na radón a ešte dvaja pred ním už 30 rokov hovoria : „Slovensko nie je radónová krajina, netreba ľudí strašiť, ešte by mohla vzniknúť panika!” Rakovina pľúc? To je z fajčenia. Na ploche Uralskej jadrovej magistrály leží asi toľko rádioaktivity ako v Národnej jadrovej rezervácii pri mestečku Pripiať a tiež je všetko vporiadku. Byť prvý v rakovine pľúc v Európe je tiež v poriadku. Alebo nie?