Čo s neprispôsobivými spoluobčanmi

F. Engels a K. Marx sú autori filozofie dialektického materializmu a z neho vychádzajúceho komunistického hnutia. V.I. Ulianov, alias Lenin k tomu pridal tu diktatúru proletariátu, ktorú sme si v obnovenom Československu pod dohľadom J.V. Džugašviliho alias Stalin, užívali od roku 1949 do roku 1989. Maroš na FB vybral citát, ktorý som si vypožičal ako moto úvahy, lebo sa hodil na dobu po roku 49´, a hodí sa i na dobu súčasnú. Spoločnosť je rozdelená na tých čo chcú problémy riešiť po chlapsky, vrazíme mu jednu do zubov alebo ho vybijeme palicou, a tých druhých, ktorí majú desiatky nič neriešiacich holubičích, často ani nevyslovených návrhov. Aby sme si rozumeli, ak chceme naozaj riešiť sociálne problémy, musíme byť tolerantný k tomu , čo sme sami vytvorili. Po sladkom, lásky plnom prevrate sme pracujúcich cigáňov vykopli z práce. Tam kde cigánske gheta neboli, tam sme je vytvorili. Vytvorili sme bariéry a zaviedli stigmatizáciu, značkovanie. Už nie je nič viac potrebné, tmavšia pleť = neprispôsobivý, príživník, Rom, nechcem všetky tie termíny v mysli akceptovať a tak ma ani nenapadajú, ale vy ich istote poznáte. Označujú našich plnoprávnych spoluobčanov cigánskeho etnika. Veď i to umelé označenie Rom je dôsledkom nášho správania sa k nim, lebo 600 rokov to boli Cigáni, väčšinou kovotepci, kotlári, kováči, brusiči, rezbári. Kočovali za pracou. Proletári im vzali kolesa, veľkovýroba im vzala ich tradičné remeslá a spoločnosť, väčšinová, namyslená ich medzi seba neprijala a Cigáň sa stalo hanlivé označenie. Kadiaľ z toho von? Palica, zástancov krátkeho riešenia ničomu nepomôže. Pomohla by práca, ale najmenej 2 generácie už nevideli svojich rodičov ísť do roboty, do pravidelnej roboty a to je problém, lebo sa navonok zdá, že robiť nie je potrebné. Prišiel niekto s nápadom odobrať deti rodičom a dať ich do internátnych škôl. Problém je v tom, že napriek všetkým nedostatkom, ktoré my v ich spoločnosti vidíme, sú vybavení silnými citovými väzbami, ktoré sme internátnou výchovou narušili. Povinná dochádzka do materskej škôlky, do nepriateľského prostredia, tiež vyvoláva len odpor.

Čo sme si navarili, si musíme tiež vyjesť. Známe totiž riešenie a vieme ho uplatňovať všade inde v rozličných častiach sveta sužovaných katastrofami, suchom a vojnami. Menuje sa to misionárstvo. Rozpor medzi väčšinovým obyvateľstvom a sociálne slabými marginalizovanými skupinami narástol do tak gigantických rozmerov, že si misionársky prístup zaslúži. Do tých vylúčených osád alebo mestských štvrtí potrebujeme dostať misionárov, ktorí budú v tých alebo s tými skupinami žiť a skromne pracovať a pomáhať im postaviť sa na vlastné nohy. Mali totiž vlastný jazyk, ktorým sa medzi sebou dohovorili po celom svete. Mali svoju kultúru, ktorej čriepky niekde prežívajú a my väčšinové etnikum potrebujeme aby sa k nám integrovali. Desiatky rokov sme ich nechali vzďaľovať sa našej väčšinovej spoločnosti. Rovnaký, alebo dlhší čas bude potrebný na nápravu. Bez štátnej podpory to nepôjde.

Kde je podpora, tam musí byť i kontrola. Len tým vyvstáva administratívny  problém našej spoločnosti. Ak chceme decka v osadách dostať do škôlky, musíme im škôlku vytvoriť v osade, aby to nemali ďaleko k mamičke. Možno by nebolo od veci zriadiť i prvostupňovú dvoj triedku.

A tu narážame na administratívneho šimla, a rovno mu ideme proti zadku, pozor na kopyto. Tam kde je potrebný človek , ktorý tu robotu bude robiť s láskou a entuziazmom, bude tupý úradný šimel vyžadovať certifikovaného misionára, ktorý bude vedieť odpovedať sprostým elitárom na hlúpe otázky. V štátnych úradoch totiž rapídne ubúda ľudí priemerne blbých ako je väčšinová spoločnosť, a pribúda nadpriemerných. Je otázne či elitný, nadpriemerný, certifikovaný misionár bude vedieť s menšinovou nevzdelanou spoločnosťou komunikovať